o zábere (+ ilustračné situácie.)

Videl som muža sediaceho pri okne autobusu. Čierny klobúk a kabát, pod ním červená kravata, na tvári orlí nos. Očnice poodhalené len cez dve úzke škáry. Výraz tváre a pôsobenie pochmúrne a rezervované.

[Ilustračná situácia: Plánuje sa najesť v reštaurácií. Všimne si mladú ženu, ktorá ide jeho smerom. Otvorí dvere, galantne ich pridrží, ona sa usmeje, potešená príslušníkom nehynúcej generácie gentlemanov. On však úsmev neopätuje, len sa na ňu znudene a dlho pozrie. Prstom si rozmaže pramienok potu stekajúci spod ľavého ucha. Žena v rozpakoch odchádza, on z nej však nespúšťa studený pohľad. Ilus. sit. 2: Čaká na zastávke. Čierny kabát je vo vertikálnej polohe veľmi dlhý; skoro sa dotýka zeme. Prichádza autobus a dvere sa otvárajú. Ľudia sa hekticky a simultánne hrnú von aj dnu. Mladé dievča v bielej teplákovej súprave sa pokúša zdvihnúť kočík. Vtedy prichádza na scénu muž a kočík chytá, no len jednou rukou. Na polceste hore schodíkmi sa kočík celkom nahne a dieťa skoro vyletí von. Začína nahlas plakať a vrieskať. Napokon sa im spoločne podarí kočík dostrkať dnu, muž však ostáva vonku. Dievča sa naňho cez sklo zhrozene pozerá a jemu je to úplne jedno. Možno si len večer doma spomenie, že skoro všetky mladé matky dnes nosia biele teplákové súpravy.]

Autobus práve zastal pred kolónou áut. Bol na ceste, ktorú lemovali neveľké polia. Nič na nich nerástlo; v skorom zimnom vzduchu prežívali len primitívne a agresívne porasty. Muž sediaci pri okne z profilu splýval s čiernymi vranami, ktoré sa na poli vo vzácnom slnku zhlukovali. Veľmi som ľutoval, že som tento záber nemal ako zachytiť - natočiť alebo aspoň odfotiť. Taktiež som si skoro okamžite uvedomil, že si nikdy žiadny fotoaparát nekúpim. Keby som ho so sebou nosil, podobná scenéria by sa nikdy nestala. Zámery sú rafinované a skurvené veci; málokedy, ak niekedy, vychádzajú v pôvodnej podobe. Je zvláštne, že je im ešte stále prejavovaná takmer bezhraničná dôvera. Možno v skutočnosti vyzerajú ako gule jasného bielehu plynu; z diaľky symetrické a foremné, s urazenými metrami stále bližšie a bližšie k nim však podozrivo meniace tvar, farbu a účinky.

[Ilus. sit. 3: Krá, krá, krá, Krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá, krá.]

Zrazu sa otvorili všetky dvere. Začínal som tušiť, že sa čosi dojebalo a nakoniec som zistil, že úplne všetko. Mimo toho aj celý autobus. Nevyhnutný pokyn: vystúpiť von, čakať na príchod ďalšieho vozidla. Vyšiel som spolu s nervózne sa hrnúcou masou organizmov. Postavil som sa od nej o kus ďalej. Sálala z nej chutnučká súdržnosť. Vo vzduchu bola hmatateľne cítiť jej jednotná nostalgická spomienka na staré časy. Na mieste, kde som stál, sa určite niekedy v minulosti (tá by mohla byť napr. zaliata sépiovým odtieňom) nachádzala suchá tráva.

[Ilus. sit. 4: mám rád suchú trávu. Ilus. sit. 5: suchá tráva mi je celkom ľahostajná.]

Muž v čiernom kabáte náhle vykročil cez studenú pôdu. Hľadel som jeho smerom. Bol stále ďalej a ďalej, v smere, ktorým šiel, sa nachádzalo niekoľko rozbúraných domov. Strácal sa. Asi tri minúty som tam len stál a hlúpo sa za ním pozeral; pár ľudí sa ku mne pridalo. Tých však skôr napĺňal údiv, mňa estetické uspokojenie, možno vzdialená chuť bádať. Vykročil som jeho smerom. Do topánok mi prenikala hlina. Za mnou už nikto nešiel. Neviem, či si moje konanie ľudia vôbec nejako vysvetlili; pravdepodobne si túto nepodstatnú situáciu už vymazali z kolektívnej pamäti. Muž prešiel cez pole a zmizol za jedným z domov. Pridal som do kroku. V hrudi a v okolí rebier sa začínalo ozývať dôverne známe pichanie. Pravdepodobne nemám pevnú vôľu. To však vôbec nie je to isté, na svoju vôľu som sa vlastne nikdy nespoliehal. Teraz som však kráčal ďalej. Trochu ma upokojoval môj biely stúpajúci dych. Keby sa raz stal kohosi zámerom, bol by som nadchnutý.

Prechádzal som medzi schátranými domami. V niektorých ešte stále hnil nábytok. Začiernené lyžice na stoloch, prázdne konzervy, niektoré stoličky alebo postele bez matracov prekryté hnedými huňatými dekami alebo kusmi igelitu.

[Ilus. sit. 5: Muž v ošúchanom pletenom svetri a teplákoch drží okolo ramien bezzubú blondýnu. V lone sa mu rozprestiera živá konštrukcia psa. Odlamuje z keksu a striedavo oboch kŕmi. Dnes sme to zmákli šecko rýchlo, hovorí mu ona a usmieva sa. On neodolá a usmieva sa tiež; už nikdy nechce vidieť úsmev plný zubov. To jo, sme normálne rekordéri. Šak? Škriabe psa za ušami. Ten sa na celé okolie pozerá tak trochu zmätene; je hlúpy a aj veľmi malá a nenápadná zmena prostredia ho dokáže rozrušiť. Na všetko však zabúda, keď sa mu do úst dostáva nový kúsok keksu. Pooblizuje mužovi ruku. Zdvihnú sa z obrubníku a kráčajú na miesto, kde strávia ďalšiu noc.]

V jednom z domov sa čosi ozvalo. Prekročil som vrstvu dosiek a vošiel som dnu. Muž v čiernom kabáte sedel na dlhej late, ktorá bola kedysi časťou podlahy podkrovia a niečo do nej vyrýval nožom. Vystúpal som po vŕzgajúcich schodíkoch do priestoru chýbajúcej podlahy a sadol si vedľa neho. Zatiaľ mal vyryté jedno slovo: TU. Napadlo mi, že by som mu mohol povedať, nech si na nožíku vypne caps lock. Bola by to nepochybne dostatočne retardovaná fráza na to, aby mohla započať konverzáciu a uvoľniť tiché napätie. Od tohto zámeru som však upustil. Vybral som z bundy cigarety a pripálil som si. Muž sa ku mne naklonil a ukázal prstom na krabičku. Jednu som vysunul a pripálil som aj jemu; potom sme celkom logicky fajčili. "Prečo si ma sledoval?" Spýtal sa. "Lebo som musel," povedal som. "Zazlievate mi to?" Muž pokrútil hlavou. Dal si dole klobúk. Všimol som si, že nemá vlasy. Nevyzeralo, že by vôbec niekedy nejaké mal. Pokožka bola lesklá a hladká; chcel som sa jej dotknúť. "Čo tu vlastne robíte?" Opäť si nasadil klobúk, na chvíľku sa zarazil, zahasil nedofajčenú cigaretu o latu a odpovedal mi: "Spomínam."

"Mal som priateľa, ktorý komunikoval s okolím skoro výlučne pomocou lístkov a rôznych odkazov. Schádzali sme sa práve tu, v tomto dome, na tomto neexistujúcom poschodí. Permanentne sme mlčali, inokedy sa zvykli opiť, vtedy sme si aj zaspievali. Obaja sme maľovali; vymieňali sme si obrazy a neskôr aj dojmy. Jeden slovom, druhý lístkom. Takto sme fungovali. O pár rokov sa u priateľa začali prejavovať samovražedné sklony. Čo ti budem hovoriť - jednoducho sráč, možno sa mi z neho dokázali chvieť oči, možno vedel maľovať suchú trávu skoro tak, ako Gogh slamu, ale stále to bol sráč. Vypil mydlovú vodu. Pumpovali mu žalúdok, v nemocnici ukradol náhodnú ampulku s tabletkami a všetky ich rozžuval. Samozrejme sa zgrcal a museli ho prepláchnuť znova. Jeho otec bol holič. Raz ho našiel celého dorezaného britvou, samozrejme všade inde, ako cez žily. Váľal sa pri posteli ako prasa. Zavreli ho do nemocnice na niekoľko týždňov. Zatiaľ jeho povesť v dedine rapídne upadala. Keď sa vrátil, všetci okrem mňa sa mu vyhýbali. Mne však náhle ktosi ochorel a musel som odísť. Jedného dňa počas mojej neprítomnosti priateľa kopol kôň do brucha. Šiel po chodníku a držal si v dlani vybehnuté črevá. Okolo sa zbehlo zopár ľudí. Pozorovali ho. Nenapínalo ich. Prečo by aj malo, na krv boli zvyknutí, prasatá a sliepky sa tu zabíjali často. Priateľ nakoniec klesol do kríkov a tam umrel. Tak na toto teda spomínam."

Na chvíľku sa odmlčal a potom si vypýtal ďalšiu cigaretu. Pripálil som mu. Muž vstal, na krátky moment si sňal klobúk z hlavy, usmial sa a odišiel. Ja som ostal sedieť. Pohľad mi skĺzol na dve písmená vyryté v dreve. V dome vedľa sa v dôsledku prudkého nárazu vetra rozochvel igelit.