Temporalita v diele Pravidla směšného chování

Emil Hakl je pseudonymom Jana Beneše, ktorý sa narodil v roku 1958 v Prahe. Je významným dejateľom na českej literárnej scéne. Pracoval ako redaktor v najrôznejších literárnych časopisoch, napr : literárny dvojtýždenník Tvar, Instinkt, Literární noviny, Aluze, Salon, Hospodářské noviny a Týden.                                       Vlastná Haklova literárna tvorba môže byť rozdelená na poetickú a prozaickú časť. Hakl debutoval zbierkou básní Rozpojená slova v roku 1991. Od roku 2001 sa však venuje menším i väčším prozaickým žánrom : poviedkam, novelám i románom. Najväčší úspech u čitateľov rovnako ako u kritiky zožali najmä diela : Intimní Schránka Sabriny Black, O rodičích a dětech ( táto novela bola ocenená cenou Magnesia Litera, a naviac sa dočala prekladov do viacerých európskych jazykov), Pravidla směšného chovnání. V našej práci sa budeme venovať analýze posledného zmieneného diela. Ide nám predovšetkým o analýzu temporality, času a jeho zobrazeniu v diele Emila Hakla.                                                           Kvôli tomuto zámeru hodláme pracovať s analýzou Gérarda Genetta, ktorý sa zaoberá časom v naratívoch, analyzuje ho a hodnotí z rôznych hľadísk. Po prezentácii Genettovho prístupu, chceme tento prístup aplikovať na dielo Emila Hakla Pravidla směšného chovnání, ktoré má z časového hľadiska zaujímavú štruktúru, ktorej by sme chceli porozumieť.                    Preto prvá časť našej práce predstavuje Genettovu terminológiu a druhá časť, analytická tieto pojmy aplikuje na samotné dielo. Cieľom našej práce je pochopiť do akej miery sú Genettove termíny aplikovateľné na postmodernú prózu, či dokážu uchopiť temporalitu v Haklovom románe.

 

 

1. GENETTE A JEHO CHÁPANIE ČASU V LITERÁRNOM DIELE

 

Genette vo všobecnosti komentuje a analyzuje vzťah medzi časom rozprávaného a časom vyrozprávaným. Kým prvý z nich je časom, ktorý v sebe zahŕňa vzťah čitateľa ku knihe, teda ako dlho mu trvá dané literárne dielo prečítať. Druhý zmieňovaný čas sa naopak zaoberá časom v rámci diegesis. Genette vo svojom diele Discours du récit hovorí o niekoľkých pojmoch ktoré sú úzko späté s rozprávaním, či už fikčným alebo aktuálnym. Tvrdí, že v každom literárnom diele, čas musí mať svoj:

• Poriadok
• Moment rozprávania
• Rýchlosť
• Frekvenciu

         V rámci kategórie poriadku hovorí o chronologickosti a anachrónnosti literárneho diela. Podľa Genetta je anachrónnosť častá a následne ju rozdeľuje na proleps a analeps. Zatiaľ čo proleps naznačuje čo sa odohrá, analeps sa vzťahuje na minulosť a je pohľadom na ňu. Vo filme býva často nazývaný flashbackom.                                                              Genette naviac, hovorí o zásadnom momente rozprávania:

-ktorý môže hovoriť o tom čo sa stalo

-alebo o tom čo sa len bude diať. V tomto prípade je gramatickým časom naratívu  budúcnosť)

-môže byť simultánny s udalosťami, ktoré sa práve odohrávajú. V tomto prípade ide o hru so simultánnosťou, keďže rozprávač nerozpráva príbeh  v rovnakom čase, ako sa udalosti odohrávajú.

-zmiešaná forma: Dochádza v nej k premiešaniu rozprávania minulého a budúceho. Najčastejším príkladom, je denníková forma literárneho diela, kedy rozprávač simuluje, že to čo píše sa odohráva práve teraz.

         Popri poriadku sa Genette zaoberá rovnako aj pojmom rýchlosti literárneho diela a všíma si rozdiel medzi TR ( temps du récit) a TH ( temps de l´histoire), pričom o prvom hovorí ako o čase potrebnom na prečítanie textu, zatiaľ čo druhý predstavuje čas, tak ako sa odohráva v diegesis, teda v rámci fikcie. Na základe vzťahu medzi týmito dvoma „časmi“ hovorí o rýchlosti naratívu, pričom ho delí na menšie časti kvôli lepšiemu porozumeniu. Genette tvrdí, že spomínané časy  sú schopné vytvoriť:

         Scénu: TR=TH teda čítanie textu vytvára dojem, že dej ktorý recipienti čítajú sa odohráva pred ich očami. Špecifickým a najreprezentatívnejším druhom scény je dialóg, pretože čas, ktorý je venovaný čítaniu sa aspoň približne zhoduje s časom v literárnom diele.

Sommaire naproti tomu skracuje udalosti dlhého obdobia do niekoľkých slov alebo viet, takže vzťah , ktorý vzniká medzi oboma časmi môžeme vyjadriť nasledovne: TR< TH.

Zaujímavým naratívnym prostriedkom je Pauza, kedy rozprávač vstupuje do príbehu, aby vyjadril svoje myšlienky, prípadne sa zamýšľa nad vecami, ktoré nemusia mať priamy súvis s obsahom literárneho diela. Takéhoto rozprávača často vidíme u Milana Kunderu, keď v Neznesiteľnej ľahkosti bytia ponúka mužsko-ženský slovník, prípadne v jeho Nesmrteľnosti, keď rozprávač zmieňuje vytváranie románových postáv.

Posledným prvkom, ktorý sa vzťahuje k rýchlosti rozprávania je Elipsa, ktorá znamená, že dlhý časový úsek príbehu je vynechaný, a na stránkach románu sa o tomto časovom úseku nedozvieme. Elipsa zrýchľuje čítanie, keďže príbeh ktorý sa napr.: odohráva za pol storočia, dokáže preskočiť. Text dané udalosti nekomentuje a o posune sa čitateľ dozvie prostredníctvom výsledkov udalostí .

         Posledným prvkom, ktorý Genette radí času a jeho prejavom v diele je frekvencia ktorá sa vyskytuje v troch základných spôsoboch rozprávania:

• Singulatívny spôsob- V tomto spôsobe rozprávania rozprávač raz hovorí o udalosti, ktorá sa odohrala raz, prípadne o viackrát o udalosti ktorá sa odohrala viackrát. Každopádne počet rozprávaní sa musí rovnať počtu danej udalosti.
• Repetitívny spôsob- znamená to, že rozprávač alebo rozprávači hovoria viackrát o udalosti, ktorá sa odohrala len raz. Tento postup je viditeľný v diele Iana McEwana  Pokání, kde sú rovnaké udalosti jedného popoludnia vyrozprávané niekoľkými rozdielnymi rozprávačmi.
• Iteratívny spôsob je posledným z možných spôsobov rozprávania. Tento spôsob pozostáva z vyrozprávania udalosti, ktorá sa odohrala viackrát. Naznačuje istú repetitívnosť a zvyk na úrovni príbehu.

Tieto termíny by sme radi použili na dielo Emila Hakla Pravidla směšného chovnání s cieľom porozumieť časovému usporiadaniu tohto diela a zároveň zdôrazniť jeho špecifiká.

 

 

ANALÝZA ČASU V DIELE PRAVIDLÁ SMĚŠNÉHO CHOVÁNÍ

 

Dielo Milana Hakla Pravidla směšného chovnání je rozdelené na tri časti (Jdi vejš, Pravidla směšného chování, Hřbitov na pláži), ktoré sú následne rozdelené na menšie úseky v podobe krátkych kapitol začínajúcich vždy vetou, na ktorú príslušná kapitola nadväzuje. Dielo začína v momente, keď sa rozprávač vydáva na cestu, po ktorej má nasledovať zoskok letákom. Môžeme teda povedať, že moment narácie je simultánny s udalosťami, ktoré sa práve odohrávajú, minimálne v prvej časti knihy. Dôležitú úlohu v prvej a rovnako aj v ostatných častiach zohráva jazyk diela, ktorý je značne slangový až argotický. Tento jazyk naznačuje, že dielo sa odohráva v súčasnosti a naviac je prostriedkom dorozumievania sa v istej sociálnej skupine. Argot preniká do diela skrz dialógy, ktoré do značnej mieri urýchľujú čítanie. Dielo sa tak stáva dynamickým. Dialógy sú u Hakla často obmieňané úvahami autora nad vlastným procesom písania, prípadne úvahami nad vlastným životom. Využíva tak pauzu, aby spomalil tempo narácie a zároveň, aby nechal čitateľa v očakávaní, čo sa bude diať ďalej.                         V prvej časti je najzaujímavejším prostriedkom, ktorý Hakl používa, časový rozpor medzi prítomnosťou a minulosťou v diele. Prítomnosť predstavuje samotný let paraglajdom, počas ktorého si rozprávač spomína na svoju službu no vojne. Často sa stávame svedkami opakujúcich sa pasáží:

 „Vy jste nejen ostuda roty, vy jste moje osobní ostuda! Držte hubu a nebuďte drzej! Třicetkrát směr garáž číslo šest a zpět, klusem!“ Minuli jsme se. V ostřici u krajnice hlasitě cvrkal cvrček. Jaro 1981. Po několika krocích jsem nevydržel. Ohlédl jsem se. Stojí, kouká na mě. Zná mě, bohajeho! Kde mě viděl, civila! Nepoznává. Neví. Otáčí se a v předklonu pochoduje k bytovkám.

„Mi-chur-váj,“ volá Murgy. „Buď v tóm!“

„Jó,“ odpovídám, „dyť sém.“ (Hakl, 26)

Z časového hľadiska predchádzajúcej pasáži rozumieme ako dvom časovým líniám. Tá prvá sa odohráva odohráva v minulosti, autor, ktorý sa štylizuje do postavy rozprávača, si spomína na svoju vojenskú službu. Minulosť v danej časti je potvrdená časovým údajom Jaro 1981.Tento postup z naratologického hľadiska, môžeme označit ako analepsis, keďže ide doslova o rozpamätanie sa, čo sa odohrávalo v minulosti. Hlavná postava, ktorá je zároveň rozprávačom, tak vytvára akoby krátky exkurz do vlastnej identity. Do tejto minulosti je však zasadený dialóg z prítomnosti, ktorý je odlíšený jednak graficky a jednak slangovosťou, ktorá je oveľa bližšie k súčasnosti ako k minulosti. Takúto časovú hru Hakl rozohráva neustále počas celého diela. Jednak tým vytvára zaujímavé zlievanie a naznačuje tým vplyv minulosti na prítomnosť a prítomnosti na minulosť, ale niekedy spomínané miešanie môže spôsobiť chaos u čitateľa. Zároveň dochádza k miešaniu medzi simultánnou naráciou a naráciou minulosti. Vytvára sa tam narácia zmiešaná, ktorá nie je veľmi obvyklá v klasických naratívoch.                                                                                                                                        Hakl sa však nehrá len s časovosťou na úrovni príbehu, ale aj na úrovni formálnej. Každá z troch hlavných častí diela, o ktorých sme už hovorili, je predchádzaná „ilustráciami“, ktoré pripomínajú komiksovú tvorbu. Keďže sa nachádzajú v úvode každej časti môžeme hovoriť o prolepsis, ktorá čitateľovi naznačí, o čo v danej časti pôjde. Pod týmito kresbami sú indikované čísla strán a kapitol, ku ktorým daný obrázok patrí. Ide o zmes textu a obrazu, ktorý sa nachádza v sekvenciách a keďže komiks je považovaný za sekvenčné umenie, môžeme tvrdiť, že u Hakla je komiks prolepsis pre písaný príbeh. Obrázky sú radené chronologicky podľa toho, ako sa bude odvíjať príbeh.                                                                 V druhej časti diela  Pravidla směšného chovnání, Hakl používa rovnaké naratívne techniky, avšak pridáva k nim aj techniky špecifické. Na jednej strane v časti Pravidla směšného chování pokračuje v línii súčasnosti rozprávača, na strane druhej, však rozširuje túto tematiku o líniu spomienok na otca. Na časovej úrovni je dôležitá práve postava otca hlavnej postavy. V prvom rade nás rozprávač zoznamuje s otcom, ktorý je ešte živý, avšak rýchlo po operácii upadá do kómy a následne zomiera. Jeho posledným želaním je, aby bol jeho popol rozsypaný do mora. Po smrti nastáva akoby znovu oživenie otca, ktorý je v naratíve prítomný prostredníctvom nahrávok, ktoré si hlavná postava zaznamenávala na diktafón. A takto v diele vidíme opakujúce sa pasáže, ktoré sú väčšinou uvedené krátkou úvahou o otcových vlastnostiach. Po tejto úvahe väčšinou nasleduje dialóg medzi otcom a synom, ktorý je nahraný na diktafónových páskach:

 Mj otec byl princátko v krejzlíku, bílé punčošky v lakovkách....Já znal až toho nedvěřivého sardonického dědka.

„No nerušim tě?“ říká

„Co by.“

„Mám tady ředkvičky- v poledne jsem je koupil, teď je čtvrt na pět a jsou uplně scvrklý. Jak se m ředkvičky tak rychle scvrknout? No jak,“ odpovídá si sám, „protože je to hlavně voda.“ (Hakl, 86)

 Ukážka z diela jasne prezentuje, že minulosť je v diele sprítomnená vďaka technológii a súčasnosti. Naviac, celý tento rozhovor môžeme chápať ako analepsis, pretože nás vedie späť do minulosti a ukazuje vzťah medzi synom a otcom. Príbehy s otcom sú však spomenuté vždy len raz, ale majú repetitívny charakter, rovnakú štruktúru otázok a preto v tomto zmysle môžeme hovoriť o iteratívnom spôsobe rozprávania. Toto rozprávanie naznačuje isté vzorce správania a stereotypy v životoch oboch postáv. Je to práve časový prvok, ktorý pomáha porozumieť ich psychológii. Rovnako dôležité je spomenúť, že rovnako ako aj v prvej časti Hakl používa rovnaký prostriedok, teda analepsis, ktorý však nezasahuje len minulosť, ale má presah aj do prítomnosti. Obidve tieto momenty sú spojené s prvkami modernity, ktorá zasahuje do súčasných životov. V prvom prípade je to paraglajding, ktorý pomôže rozprávačovi pripomenúť si jeho mladosť a v druhom prípade je to priama prítomnosť diktafónu , ktorá sprostredkúva minulosť.                                                                                    Z týchto dvoch časových prípadov vyvstáva aj otázka pamäte. Kým v prvom prípade je to rozprávač sám, ktorý ma reminiscencie na minulé udalosti a tieto reminiscencie sú spôsobené rôznymi miestami ponad ktoré letí. V druhom prípade, vlastne nejde o spomienky, ale o nepriamu prítomnosť ľudí, ktorí by inak boli už len spomienkami. Minulosť, spomienky sú zhmotnené, ale pamäť akoby v tomto prípade bola nahradená prístrojom.

            Tretia časť diela Emila Hakla ostáva verná časovej tematike aj keď v tomto smere je tento vzťah k časovej diametrálne odlišný. Jeho základným elementom však zostáva prvok modernity, v tomto prípade mobilný telefón. Hlavná postava sa na posledné prianie svojho otca vydáva na plavbu, aby roztrúsila jeho popol. Počas plavby a presunov je táto postava kontaktovaná priateľkou, s ktorou má značne komplikované vzťahy. V prvom rade, je ich komunikácia dialogická, čo vytvára dojem scény, teda že smskový dialóg sa odohráva rovno pred našimi očami. Je vytvorený dojem, že čas rozprávania a rozprávaného sú v jednote. Faktom, však ostáva, že je ťažké povedať, za akú dlhú dobu niekto odpíše na sms, prípadne či na ňu vôbec odpovie. Preto je tento časový prvok značne ambivalentný.

Čtu přišedší sms: Přemejšlela jsem vo tobě, ty seš posmoderní jak prase. Proto nemůžeš čist Dostojáka a milovat ženskou. Všecko jen přes filtr. Zprostředkovaně. Věci k tobě směj mluvit přes reflexivní křivky. Babel, Céline...

Proč zrovna Dostojáka? Táži se.

Nejspíš proto , ze ho čtu, odpovídá. Takže jak?

Jsem v Rumunsku, píšu. (Hakl, 124)

Ako sme spomínali forma písania sms je značne dialogická. Aj keď týmto prehovorom chýbajú úvodzovky, nato, aby mohli byť považované za dialóg. V tomto dialógu však ostáva nevyriešená otázka času. Ide o scénu, ktorá je iteratívna, pretože sprostredkúva, to čo sa odohrávalo už niekoľkokrát predtým.                                                                                    Príbeh vo svojej celistvosti je však singulatívny. Čitatelia sa dozvedajú úsek zo života rozprávača, ktorý bol jedinečný a nie je prenášaný zo žiadneho sekundárneho uhla pohľadu. Je rovnako dôležité pripomenúť, že tento príbeh je zároveň vo väčšine prípadov simultánny, pretože sa tvári, že prebieha v rovnakom čase ako práve sa odohrávajúce udalosti. Rovnako môžeme tvrdiť, že Pravidla směšného chovnání sú konštruované na dialektizme medzi prítomným a minulým časom, čoho dôkazom je aj vysoký výskyt analepsis. 

Ak by sme chceli hovoriť o Genettovej teórii a aplikovať ju na Haklovo dielo, v konečnom dôsledku si myslíme, že to nie je možné. Genettova teória totiž veľmi štrukturalisticky pomenúva veci, avšak neprihliada už k ich presahom. To v praxi znamená, že u Hakla sa síce objaví analepsis, ale táto figúra nie je charakteristická pre svoj druh, pretože sa spája s prítomnosťou. Rovnako je spochybniteľný aj Genettov spôsob narácie, keďže isté časové prvky v ňom nesú stopy iteratívnosti a napriek tomu môžeme tvrdiť, že dielo ako celok je singulatívne.                                                                                                                       Záverom by sme chceli poznamenať, že Genettova teória času, zjavne pokrýva väčšinu príbehov, ktoré nevybočujú z klasického rámca. Ak však do úvahy vezmeme súčasnú literatúru s jej tendenciou prekračovať hranice, tak si myslíme, že táto teória potrebuje úpravy.

 

 

ZÁVER

 

Cieľom seminárnej práce bolo analyzovať dielo Emila Hakla Pravidla směšného chovnání na úrovni naratologickej kategórie času. V rámci analýzy a prezentácie Genettovej teórie sme hovorili o štyroch základných prvkoch vytvárajúcich túto naratologickú kategóriu.

V ďalšej časti analyzujeme dielo Emila Hakla pomocou Genettovských pojmov, a skúmame predovšetkým jeho vzťah medzi minulosťou a prítomnosťou, rovnako ako aj vplyv moderných prostriedkov na kategóriu času.

 Na základe tejto analýzy prichádzame k záveru, že Genettova teória by potrebovala menšie úpravy, pretože už nezodpovedá spôsobu , akým je písaná súčasná literatúra.