Priestorom sebaprojekcií

Nóra Ružičková patrí na Slovensku už k etablovaným poetkám. Vydala viacero zbierok. Naposledy to bola zbierka Pobrežný výskum vo vydavateľstve Ars Poetica v roku 2009. Ja som sa však rozhodol siahnuť po jej debute z roku 1998 s názvom Mikronauti (Drewo a srd, Banská Bystrica) a zamerať sa na úvodnú báseň z tejto zbierky (str. 7 – 8).

●

Červená bodka

okolo nej biely kruh

a všeobjímajúci ružový

celé rozostrením zjemnené

ruža v čase

množstvo vrstiev

odhalila v rane

rana je priestorom sebaprojekcií

uzol (v nej) dotykom so sebou

kontakt rúk

uzol čiar života

ruka novorodenca a starca

ich podoba (v nej) splynula

zrazu sa vidíš v zrkadle

ako na seba nepozeráš

zaostruješ detail

celok nevnímaš

všetko ponor do tmy

zasvieť šípku

ukazujúcu jediné miesto pokoja

uprostred mnohých miest činu

ľad pod ktorým je jasno

čosi čo sa vírivo rozbaľuje

v tomto bode svetla

malý anjel v žiarivej maternici

všetky čierne pančuchy

visia dole lonom

nad tvojím spiacim dieťaťom

ako strážne zvieratá

nad tvojím nahým dieťaťom

visí ľadové vajce

na tvoje zázračné dieťa

padajú kvapky

hrotom nadol

a driapu vzduch

ktorý spolu dýchate

Začnem bez zbytočných rečí prvým štvorverším. Prvé štvorveršie vytvára jednoduchý obraz. Akoby sa pred našimi očami zjavovala jednoduchá abstraktná maľba: „Červená bodka /okolo nej biely kruh/a všeobjímajúci ružový/celé rozostrením zjemnené“. Prezentuje sa iba prvý zrakový dojem z obrazu, popíšu sa najzákladnejšie a najzreteľnejšie črty danej maľby. Táto maľba sa zároveň dosť podobá ilustráciám, tie zobrazujú abstraktné čiernobiele maľby, ktoré sa zdá, že sú tiež zoskupené okolo bodu („bodky“). „Bodkou“ sú navyše označované aj básne bez názvu. Táto „bodka“ sa nachádza aj miesto názvu interpretovanej básne. Musím však priznať, že tieto abstraktné ilustrácie nadobúdajú počas čítanie rôzne významy, o tom ale teraz reč nebude. Po prvotnom prečítaní úvodu básne sa teda pred nami zjaví maľba. Nemusí to však byť výhradne fyzicky jestvujúca už realizovaná maľba, rovnako tiež môže ísť o zápis výtvarníka, ktorý si takto jednoducho zaznamenal svoj nápad. Nech je ako chce, máme pred sebou verše nesúce v prvom rade vizuálnu informáciu. Po týchto prvých štyroch veršoch teda pracuje naša predstavivosť na vizuálnej úrovni a takto sa tvoria prvotné asociácie. Zároveň ale nie je nevyhnutné vybrať sa cestou vizuálnych asociácií. Môžeme tiež zostať na textovej úrovni, to znamená pri hypotéze, že ide o zápisky neznámeho výtvarníka, slúžiace ako pomôcka. Napokon by nás aj táto cesta priviedla hlavne k vizuálnym asociáciám, pretože by nás primäla uvažovať o tejto buď plánovanej maľbe alebo o vizuálnom vneme zapisovateľa alebo o prípadnej už realizovanej maľbe, ktorá ale zapisovateľa zaujala.

Nasledujúce trojveršie už nie je tak jednoducho vizuálne uchopiteľné ako predchádzajúce verše. Do básne vstupuje ďalší element. Záchytným bodom sa tu môže javiť farebnosť. Ruža podobne ako aj rana sa spájajú s podobnými farbami z prvej strofy (červená a ružová). Sama o sebe bola prvá strofa otvorená pomerne širokému množstvu asociácií. Druhá strofa zužuje interpretačný priestor resp. ho koriguje. Kľúčovou sa mi tu vidí najmä rana. Ranu tu možno chápať ako tú červenú bodku z prvej strofy. Avšak lepšie povedané ako bod s množstvom vrstiev, odhaľovaním ktorých sa dostaneme až do centra. V tomto zmysle je tiež zaujímavý obraz ruže v čase, ktorá postupne stráca lupene, čiže vrstvy, až nám odkryje svoju centrálnu časť – bod. Dôvod prečo je dôležité prepracovať sa k takémuto centrálnemu bodu, je uvedený v ďalších dvoch veršoch. Tie vyhrocujú predovšetkým existenciálnu problematiku subjektu. Predtým ale treba povedať, že ranu tu vnímam so zvyčajnými konotáciami, to znamená s bolesťou, utrpením a pod. K prvému z veršov: „rana je priestorom sebaprojekcií“ možno pristúpiť nasledovne. Pri utrpení (nie je špecifikované pri akom) si človek vytvára o sebe predstavy a prehodnocuje a hľadá sám seba. Utrpenie sa stáva priestorom alebo podnetom pre úvahy o sebe, t. j. priestorom sebaprojekcií. V druhom verši, ktorý znie: „uzol (v nej) dotykom so sebou“ je kľúčovým práve obraz uzla, ktorý predstavuje styčný bod v rane, t. j. to čo je pôvodom utrpenia. Uzol môže značiť komplikáciu alebo ťažko riešiteľnú situáciu, teda znova môžeme hovoriť ako o pôvode utrpenia. Ak sa niečo zauzlilo zväčša to znamená, že sa to skomplikovalo. Zároveň sa ale takto vytvorili podmienky pre sebaobjavovanie a sebapoznávanie. Dalo by sa povedať, že práve za takýchto podmienok sa subjekt básne usiluje nahliadať svoje bytie. Komplikácie teda môžu byť nástrojom introspekcie. Utrpenie teda svojimi negatívami implikuje budúce pozitíva. Tento uzol alebo pôvod utrpenia ale nie je iba aktivizujúcim prvkom v živote subjektu, je tiež tým, čo harmonizuje a upokojuje. Uzol sa dá teda definovať aj ako kontakt so sebou samým, presne ako keď urobíme uzol na šnúrke, ktorá sa práve v tomto bode dotýka samej seba.

Na ďalšiu strofu sa pozrime vcelku: „kontakt rúk / uzol čiar života / ruka novorodenca a starca / ich podoba (v nej) splynula“. Ešte stále budem hovoriť o uzle ako o pôvode utrpenia. Aj táto strofa ďalej rozvíja tento motív. Od jednotlivca však postupuje ďalej a dochádza tu k zovšeobecneniu. Deje sa to takto. Vo svojom utrpení človek nie je sám. Pri utrpení nie je nevyhnutná fyzická prítomnosť ďalšieho človeka. Upokojujúco pôsobí už samotné vedomie o existencii iných trpiacich.

Dosť bolo o utrpení. Poďme na ďalšiu strofu.

Táto strofa nadväzuje na úvod. Pre túto strofu je charakteristická práca s rozostrením, ktorú vidno aj v úvode. Pre istotu strofu pripomeniem: „Červená bodka /okolo nej biely kruh/a všeobjímajúci ružový/celé rozostrením zjemnené“.  Ide o takmer totožný obraz. V tejto strofe je tiež pohľad upriamený na jeden bod a všetko naokolo rozostrené („zaostruješ detail/celok nevnímaš“). V prvej strofe s abstraktnou maľbou (ako som to nazval) je takisto vnímanie upriamené na jeden bod s rozostrenými okrajmi. Za významný moment tejto časti básne tiež považujem zmenu perspektívy z neosobnej na osobnejšiu, t. j. na druhú osobu jednotného čísla. Predchádzajúce verše potom môžu znamenať akýsi vnútorný monológ alebo úvahu subjektu, ktorý zrazu precitá („zrazu sa vidíš v zrkadle“), no opäť upadá do predchádzajúceho meditatívneho stavu („ako na seba nepozeráš / zaostruješ detail / celok nevnímaš“).

S motívom zaostrenia a rozostrenia resp. priblíženia a vzdialenia pracuje Ružičková na celej ploche doteraz interpretovaného textu. Nejde tu iba o vizuálne zaostrenie a rozostrenie aké vidno v prvej a potom aj (v nateraz) poslednej strofe, no aj o významové. Tomuto významovému zaostreniu/rozostreniu som nepriamo venoval už vyššie, ide predovšetkým o zovšeobecnenie spojené s utrpením (od jednotlivca k celku – nastáva rozostrenie). Ďalej ho možno postrehnúť aj v časti s uzlom resp. s bodom, kde sa na niečo zaostruje pozornosť, akoby sme z rozostreného obrazu prepracúvali k jasným a konkrétnym obrazom.

Ako vidno, Ružičková v doteraz interpretovanej časti textu obsiahla všeľudské problémy celej ľudskej histórie a na základe tohto by ju bolo možné zaradiť k ďalším veľkým mysliteľom akými boli napr. dánsky filozof S. Kierkegaard alebo ruskí velikáni psychologického románu F. M. Dostojevskij či L. N. Tolstoj. Vo svojej interpretácii som však nútený skončiť pri interpretácii tejto časti básni, ktorá sa nachádza na str. 7. Zvyšok, teda str. 8, už nedosahuje relevantnú kvalitu. Istotne existuje veľa argumentov proti tomuto môjmu kroku, no ako píše aj Nóra Ružičková v interpretovanej časti básní (dokonca v posledných dvoch veršoch!): „zaostruješ detail / celok nevnímaš“.

Napokon som sa rozhodol text ukončiť uvedením dvoch alternatív ako by báseň mohla (alebo skôr mala?) vyzerať.

Toto je prvá z nich:

●

Červená bodka

okolo nej biely kruh

a všeobjímajúci ružový

celé rozostrením zjemnené

ruža v čase

množstvo vrstiev

odhalila v rane

rana je priestorom sebaprojekcií

uzol (v nej) dotykom so sebou

kontakt rúk

uzol čiar života

ruka novorodenca a starca

ich podoba (v nej) splynula

zrazu sa vidíš v zrkadle

ako na seba nepozeráš

zaostruješ detail

celok nevnímaš

A tu je druhá:

●

Červená bodka

okolo nej biely kruh

a všeobjímajúci ružový

celé rozostrením zjemnené

ruža v čase

množstvo vrstiev

odhalila v rane

rana je priestorom sebaprojekcií

uzol (v nej) dotykom so sebou

kontakt rúk

uzol čiar života

ruka novorodenca a starca

ich podoba (v nej) splynula

zrazu sa vidíš v zrkadle

ako na seba nepozeráš

zaostruješ detail

celok nevnímaš

všetko ponor do tmy

zasvieť šípku

ukazujúcu jediné miesto pokoja

uprostred mnohých miest činu

ľad pod ktorým je jasno

čosi čo sa vírivo rozbaľuje

v tomto bode svetla

malý anjel v žiarivej maternici

všetky čierne pančuchy

visia dole lonom

nad tvojím spiacim dieťaťom

ako strážne zvieratá

nad tvojím nahým dieťaťom

visí ľadové vajce

na tvoje zázračné dieťa

padajú kvapky

hrotom nadol

a driapu vzduch

ktorý spolu dýchate[1]