Nóra Ružičková patrí na Slovensku už k etablovaným poetkám. Vydala viacero zbierok. Naposledy to bola zbierka Pobrežný výskum vo vydavateľstve Ars Poetica v roku 2009. Ja som sa však rozhodol siahnuť po jej debute z roku 1998 s názvom Mikronauti (Drewo a srd, Banská Bystrica) a zamerať sa na úvodnú báseň z tejto zbierky (str. 7 – 8).
●
Červená bodka
okolo nej biely kruh
a všeobjímajúci ružový
celé rozostrením zjemnené
ruža v čase
množstvo vrstiev
odhalila v rane
rana je priestorom sebaprojekcií
uzol (v nej) dotykom so sebou
kontakt rúk
uzol čiar života
ruka novorodenca a starca
ich podoba (v nej) splynula
zrazu sa vidíš v zrkadle
ako na seba nepozeráš
zaostruješ detail
celok nevnímaš
všetko ponor do tmy
zasvieť šípku
ukazujúcu jediné miesto pokoja
uprostred mnohých miest činu
ľad pod ktorým je jasno
čosi čo sa vírivo rozbaľuje
v tomto bode svetla
malý anjel v žiarivej maternici
všetky čierne pančuchy
visia dole lonom
nad tvojím spiacim dieťaťom
ako strážne zvieratá
nad tvojím nahým dieťaťom
visí ľadové vajce
na tvoje zázračné dieťa
padajú kvapky
hrotom nadol
a driapu vzduch
ktorý spolu dýchate
Začnem bez zbytočných rečí prvým štvorverším. Prvé štvorveršie vytvára jednoduchý obraz. Akoby sa pred našimi očami zjavovala jednoduchá abstraktná maľba: „Červená bodka /okolo nej biely kruh/a všeobjímajúci ružový/celé rozostrením zjemnené“. Prezentuje sa iba prvý zrakový dojem z obrazu, popíšu sa najzákladnejšie a najzreteľnejšie črty danej maľby. Táto maľba sa zároveň dosť podobá ilustráciám, tie zobrazujú abstraktné čiernobiele maľby, ktoré sa zdá, že sú tiež zoskupené okolo bodu („bodky“). „Bodkou“ sú navyše označované aj básne bez názvu. Táto „bodka“ sa nachádza aj miesto názvu interpretovanej básne. Musím však priznať, že tieto abstraktné ilustrácie nadobúdajú počas čítanie rôzne významy, o tom ale teraz reč nebude. Po prvotnom prečítaní úvodu básne sa teda pred nami zjaví maľba. Nemusí to však byť výhradne fyzicky jestvujúca už realizovaná maľba, rovnako tiež môže ísť o zápis výtvarníka, ktorý si takto jednoducho zaznamenal svoj nápad. Nech je ako chce, máme pred sebou verše nesúce v prvom rade vizuálnu informáciu. Po týchto prvých štyroch veršoch teda pracuje naša predstavivosť na vizuálnej úrovni a takto sa tvoria prvotné asociácie. Zároveň ale nie je nevyhnutné vybrať sa cestou vizuálnych asociácií. Môžeme tiež zostať na textovej úrovni, to znamená pri hypotéze, že ide o zápisky neznámeho výtvarníka, slúžiace ako pomôcka. Napokon by nás aj táto cesta priviedla hlavne k vizuálnym asociáciám, pretože by nás primäla uvažovať o tejto buď plánovanej maľbe alebo o vizuálnom vneme zapisovateľa alebo o prípadnej už realizovanej maľbe, ktorá ale zapisovateľa zaujala.
Nasledujúce trojveršie už nie je tak jednoducho vizuálne uchopiteľné ako predchádzajúce verše. Do básne vstupuje ďalší element. Záchytným bodom sa tu môže javiť farebnosť. Ruža podobne ako aj rana sa spájajú s podobnými farbami z prvej strofy (červená a ružová). Sama o sebe bola prvá strofa otvorená pomerne širokému množstvu asociácií. Druhá strofa zužuje interpretačný priestor resp. ho koriguje. Kľúčovou sa mi tu vidí najmä rana. Ranu tu možno chápať ako tú červenú bodku z prvej strofy. Avšak lepšie povedané ako bod s množstvom vrstiev, odhaľovaním ktorých sa dostaneme až do centra. V tomto zmysle je tiež zaujímavý obraz ruže v čase, ktorá postupne stráca lupene, čiže vrstvy, až nám odkryje svoju centrálnu časť – bod. Dôvod prečo je dôležité prepracovať sa k takémuto centrálnemu bodu, je uvedený v ďalších dvoch veršoch. Tie vyhrocujú predovšetkým existenciálnu problematiku subjektu. Predtým ale treba povedať, že ranu tu vnímam so zvyčajnými konotáciami, to znamená s bolesťou, utrpením a pod. K prvému z veršov: „rana je priestorom sebaprojekcií“ možno pristúpiť nasledovne. Pri utrpení (nie je špecifikované pri akom) si človek vytvára o sebe predstavy a prehodnocuje a hľadá sám seba. Utrpenie sa stáva priestorom alebo podnetom pre úvahy o sebe, t. j. priestorom sebaprojekcií. V druhom verši, ktorý znie: „uzol (v nej) dotykom so sebou“ je kľúčovým práve obraz uzla, ktorý predstavuje styčný bod v rane, t. j. to čo je pôvodom utrpenia. Uzol môže značiť komplikáciu alebo ťažko riešiteľnú situáciu, teda znova môžeme hovoriť ako o pôvode utrpenia. Ak sa niečo zauzlilo zväčša to znamená, že sa to skomplikovalo. Zároveň sa ale takto vytvorili podmienky pre sebaobjavovanie a sebapoznávanie. Dalo by sa povedať, že práve za takýchto podmienok sa subjekt básne usiluje nahliadať svoje bytie. Komplikácie teda môžu byť nástrojom introspekcie. Utrpenie teda svojimi negatívami implikuje budúce pozitíva. Tento uzol alebo pôvod utrpenia ale nie je iba aktivizujúcim prvkom v živote subjektu, je tiež tým, čo harmonizuje a upokojuje. Uzol sa dá teda definovať aj ako kontakt so sebou samým, presne ako keď urobíme uzol na šnúrke, ktorá sa práve v tomto bode dotýka samej seba.
Na ďalšiu strofu sa pozrime vcelku: „kontakt rúk / uzol čiar života / ruka novorodenca a starca / ich podoba (v nej) splynula“. Ešte stále budem hovoriť o uzle ako o pôvode utrpenia. Aj táto strofa ďalej rozvíja tento motív. Od jednotlivca však postupuje ďalej a dochádza tu k zovšeobecneniu. Deje sa to takto. Vo svojom utrpení človek nie je sám. Pri utrpení nie je nevyhnutná fyzická prítomnosť ďalšieho človeka. Upokojujúco pôsobí už samotné vedomie o existencii iných trpiacich.
Dosť bolo o utrpení. Poďme na ďalšiu strofu.
Táto strofa nadväzuje na úvod. Pre túto strofu je charakteristická práca s rozostrením, ktorú vidno aj v úvode. Pre istotu strofu pripomeniem: „Červená bodka /okolo nej biely kruh/a všeobjímajúci ružový/celé rozostrením zjemnené“. Ide o takmer totožný obraz. V tejto strofe je tiež pohľad upriamený na jeden bod a všetko naokolo rozostrené („zaostruješ detail/celok nevnímaš“). V prvej strofe s abstraktnou maľbou (ako som to nazval) je takisto vnímanie upriamené na jeden bod s rozostrenými okrajmi. Za významný moment tejto časti básne tiež považujem zmenu perspektívy z neosobnej na osobnejšiu, t. j. na druhú osobu jednotného čísla. Predchádzajúce verše potom môžu znamenať akýsi vnútorný monológ alebo úvahu subjektu, ktorý zrazu precitá („zrazu sa vidíš v zrkadle“), no opäť upadá do predchádzajúceho meditatívneho stavu („ako na seba nepozeráš / zaostruješ detail / celok nevnímaš“).
S motívom zaostrenia a rozostrenia resp. priblíženia a vzdialenia pracuje Ružičková na celej ploche doteraz interpretovaného textu. Nejde tu iba o vizuálne zaostrenie a rozostrenie aké vidno v prvej a potom aj (v nateraz) poslednej strofe, no aj o významové. Tomuto významovému zaostreniu/rozostreniu som nepriamo venoval už vyššie, ide predovšetkým o zovšeobecnenie spojené s utrpením (od jednotlivca k celku – nastáva rozostrenie). Ďalej ho možno postrehnúť aj v časti s uzlom resp. s bodom, kde sa na niečo zaostruje pozornosť, akoby sme z rozostreného obrazu prepracúvali k jasným a konkrétnym obrazom.
Ako vidno, Ružičková v doteraz interpretovanej časti textu obsiahla všeľudské problémy celej ľudskej histórie a na základe tohto by ju bolo možné zaradiť k ďalším veľkým mysliteľom akými boli napr. dánsky filozof S. Kierkegaard alebo ruskí velikáni psychologického románu F. M. Dostojevskij či L. N. Tolstoj. Vo svojej interpretácii som však nútený skončiť pri interpretácii tejto časti básni, ktorá sa nachádza na str. 7. Zvyšok, teda str. 8, už nedosahuje relevantnú kvalitu. Istotne existuje veľa argumentov proti tomuto môjmu kroku, no ako píše aj Nóra Ružičková v interpretovanej časti básní (dokonca v posledných dvoch veršoch!): „zaostruješ detail / celok nevnímaš“.
Napokon som sa rozhodol text ukončiť uvedením dvoch alternatív ako by báseň mohla (alebo skôr mala?) vyzerať.
Toto je prvá z nich:
●
Červená bodka
okolo nej biely kruh
a všeobjímajúci ružový
celé rozostrením zjemnené
ruža v čase
množstvo vrstiev
odhalila v rane
rana je priestorom sebaprojekcií
uzol (v nej) dotykom so sebou
kontakt rúk
uzol čiar života
ruka novorodenca a starca
ich podoba (v nej) splynula
zrazu sa vidíš v zrkadle
ako na seba nepozeráš
zaostruješ detail
celok nevnímaš
A tu je druhá:
●
Červená bodka
okolo nej biely kruh
a všeobjímajúci ružový
celé rozostrením zjemnené
ruža v čase
množstvo vrstiev
odhalila v rane
rana je priestorom sebaprojekcií
uzol (v nej) dotykom so sebou
kontakt rúk
uzol čiar života
ruka novorodenca a starca
ich podoba (v nej) splynula
zrazu sa vidíš v zrkadle
ako na seba nepozeráš
zaostruješ detail
celok nevnímaš
všetko ponor do tmy
zasvieť šípku
ukazujúcu jediné miesto pokoja
uprostred mnohých miest činu
ľad pod ktorým je jasno
čosi čo sa vírivo rozbaľuje
v tomto bode svetla
malý anjel v žiarivej maternici
všetky čierne pančuchy
visia dole lonom
nad tvojím spiacim dieťaťom
ako strážne zvieratá
nad tvojím nahým dieťaťom
visí ľadové vajce
na tvoje zázračné dieťa
padajú kvapky
hrotom nadol
a driapu vzduch
ktorý spolu dýchate[1]
decentny zaver
ja mam parceláciu vzduchu..celkom zaujímavé..každopádne by bolo fajn keby si našla čas na prípadnú nasledujúcu čítačku..ideálne aj so slečnou grichovou..
Pobrežný výskum som nečítal. Súčasťou zbierky je tiež aj nejaké cédéčko. Zdá sa mi ale, že som niekde počul alebo čítal, ako o tejto zbierke M. Habaj hovoril ako o jej doteraz najlepšej. Ktohovie.
asi si ju kupim, Pobrezny vyskum je aky?
Poslať nový komentár