Veľký básnik sa rodí z protikladov svojej doby. Je predurčený zložitosťou vecí, ich posunom, tokom ich zmeny.
V. Šklovskij[1]
Ťažko nájsť protikladnejšiu dobu, než bola tá, v ktorej sa rodil básnik Kapičiak. Už roku 2006 sa Kapičiak ako pätnásťročný zúčastňuje revolučnej ilegálnej činnosti a uväznia ho. Pozná z vlastných zážitkov, čo je útlak. Je vnímavý k umeniu, ale jeho rozhľad je obmedzený. Imponuje mu súčasná básnická tvorba, ale uvedomuje si, že chce písať ináč. Rozhodne sa získavať vedomosti a rutinu štúdiom. Avšak od štartu do cieľa je vzdialenosť veľa ráz nekonečná; nie každému sa podarí dosiahnuť cieľ.
Poéziou sa Kapičiak začal vážne zaoberať až vo výtvarnej škole, kde našiel nových priateľov, ktorí si všimli jeho talent a nabádali ho k básnickej tvorbe. Predovšetkým to bol Vlado Šimek. Šimekom lomcoval hnev majstra, ktorý predstihol súčasníkov. Kapičiakom pátos socializmu, ktorý si uvedomuje nevyhnutnosť krachu satiry.
„Na druhý deň som napísal báseň. Boli to len úryvky. Zlé. Neuverejnil som ich nikde. Bola noc. Prednášam verše Šimekovi. Dodávam: Verše jedného môjho známeho. Vlado zastal. Obzrel si ma. Zreval: To si ty napísal! Veď ty si geniálny básnik! To, že sa o mne vyslovil s takým grandióznym a nezaslúženým epitetom, ma potešilo. Celého ma vtedy pohltili básne. V ten večer som sa celkom nečakane stal básnikom.“[2]
Tak sa zrodil básnik. No cesta od začiatočníka k básnikovi Kapičiakovi bola veľmi namáhavá a vyžiadala si veľa húževnatosti. Básnika na nej čakali mnohé nástrahy a tragické kolízie.
S láskou spomínal na Šimeka, ktorý ho zasväcoval do poézie.
egocentrizmus maskovany za sebaironiu
(auto-)satiricky text ktory (ne)ozrejmil vyvoj konceptualneho basnika.
podla mna dost vtipne.
pekna (De)mytizacia
prvoplanova zalezitost, ten patos, ktory by mal pomahat celej veci vyzniet vtipne, je tu skor sileny
Poslať nový komentár