Nech sa.
Nech sa penis preberie, rozlepí oči, ponaťahuje sa,
povystiera sa.
„Treba napísať báseň o vtákovi jednokrídlom“. [1]
Už sa to v ňom hromadí.
Už to v ňom vrie, bubloce, kvasí, hlási sa o slovo.
Nech sa posadí k písaciemu stolu,
schmatne do rúk pero,
nech to zo seba dostane, nech sa toho zbaví,
vypíše sa, nech sa len pekne vypíše,
aby ho to nerozdrapilo, aby ho to nedostalo, aby ho
to nestálo život, aby to ustál,
s nohami pevne zakorenenými.
Nech sa len pekne píše báseň.
Analyzuje, prikúka, prehadzuje z nohy na nohu, škrtá,
prepisuje, zostručňuje, zhutňuje.
„Niečo rýchle proti hladu. Chleba
s maslom, jogurt, banán. (...) Potom
späť k básni.“ [2]
Potom ju, tú báseň,
potom ju, „rozšírime ju ako telefonát“ [3]
to ma zmysel rozoberat na konkretnom diele, ale zakladna podmienka, aby to nebol derivat, je nejaky tvorivejsi posun, tu som ho nezachytil v ziaducej miere pre mna, nefunguje to ani ako autonomna zalezitost, ani ako subverzia voci originalu
spojenie silne subjektivne je silne subjektivne
nehovoriac o tom, ako James Juyce pouziva pojmy typu svih a vtip, ktore su silne subjektivne
V podstate si to vystihol. Kde je vsak hranica epigonstva, derivatu alebo len inspiracie? Ako narabat s citatmi, parafrazami atd.? Musia vyzniet sofistikovane, maju len odkazovat na inspiracny zdroj, maju posuvat text do inych rovin, ked uz citujem, musi ist o nevyhnutnost? Maju vystupovat ako vyssia autorita, zaruka?
macsovszkeho derivat s nefunkcnymi apollinairovskymi vsuvkami
Poslať nový komentár