Kultúrna dialektika

História Beľajeva, sídliska na juhozápade Moskvy, siaha do 50. rokov minulého storočia. Svoje životy tu doposiaľ prežili necelé tri generácie ľudí. Za toto relatívne krátke obdobie si Beľajevo „vydobylo“ povesť miesta kultúrnych pohybov. Dôvodov je viacero.

V dobe výstavby sa Beľajevo nachádzalo na okraji mesta. Dnes už to tak celkom neplatí. Hovorí sa o ňom ako o časti situovanej neďaleko od centra, metrom vám cesta zaberie asi 25 minút. Vďaka tejto svojej polohe nebolo Beľajevo pod takým drobnohľadom ako centrum, čo podnietilo rozvoj neoficiálnej kultúry.

Svoju úlohu pri formovaní neoficiálnej kultúrneho života zohralo kino Viťaz, do ktorého repertoáru sa dostávali aj zakázané filmy. Patrilo k niekoľkým kinám v meste, kde bolo možné zájsť na takéto filmy. Bolo miestom, kde sa stretávali intelektuáli.

K rozvoju kultúry prispela aj miestna galéria. Bolo to však až v 80. rokoch, kedy sa zásluhou umeleckého kritika a kurátora Leonida Bažanova stala prvým nezávislým umeleckým strediskom v meste.

V Beľajeve žil a tvoril konceptuálny umelec Dmitrij Prigov. Jeho prítomnosť v Beľajeve logicky znamenala zvýšený výskyt umelcov na sídlisku.

V roku 1974 sa tu konala výstava výtvarníkov neoficiálnej scény, ktorá dostala prívlastok buldozérová. Krátko po inštalácii diel sa k slovu dostali buldozéry a väčšinu z vystavených diel zničili.

V roku 2011 sa na tieto skutočnosti rozhodol upozorniť mladý poľský architekt Kuba Snopek. Jeho bádanie vyústilo do úsilia zapísať Beľajevo do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO ako nový typ pamiatky. Podľa Snopkovej koncepcie je Beľajevo kombináciou hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva. Jeho úsilie je úzko prepojené s ideou kriticky nadviazať na spôsoby masovej výstavby sídlisk 50. rokov. Prístupy architektov toho obdobia boli v mnohom podnetné, z dnešného pohľadu môže ich dôraz kladený na komunitu a spoločné prežívanie voľného času vnímaný aj ako istá forma alternatívy voči životu v individuálnom vákuu. V centre jednej z častí Beľajeva sa zachoval park s jabloňovým sadom a rybníkmi, ktorý presne napĺňa predstavy o mieste, kde sa ľudia stretávajú, nadväzujú nové a upevňujú staré priateľstvá. Okolie rybníka sa (najmä v teplejších mesiacoch) zapĺňa rodičmi s deťmi, mladými i staršími ľuďmi.

Do tejto lokality som sa na pár mesiacov prisťahoval 26. septembra 2013. Hoci nebývam priamo na sídlisku Beľajevo (v zmysle pôvodného architektonického projektu), zabýval som sa v budove, ktorú možno začleniť do ideového korpusu Beľajeva. Zbehnúť pár poschodí nadol, prebehnúť hore ulicou a svižne sa prehupnúť na druhú stranu cesty, je pre mňa hračkou. Hoci jeseň pokročila do svojej záverečnej fázy, obľubujem prechádzky po tamojšom jabloňovom sade, pochôdzky medzi detskými ihriskami, rovnako mi je pochuti zájsť k rybníku, zahľadieť sa na kačky a podeliť sa s nimi o starý chlieb. Odtiaľ to už je čoby kameňom dohodil k bytu Dmitrija Prigova na Ulici akademika Volgina. Občas tam veru zájdem a pohrúžim sa do myšlienok. Uvažujem o konceptuálnom umení, socializme, Sovietskom zväze alebo o kultúrnej mágii Beľajeva, ktorá je neodškriepiteľná.