Povedz mi, aké to je, ovoniavať vietor.
Pokrčila ramenami.
Povedz, aké to je, keď stláčaš prezreté bobule a šťava ti steká po stehnách.
Povedala : "mám rada ten dom, večer ožívajú blízke močariny, vtedy počúvam ako sa smeje".
Smiech.
"Len tam. Len vtedy."
Aké je to stáť a pozvoľna sa ponárať do zeme?
"Neviem", odvrkla, "nikdy som sa nevynorila".
Videl som, ako ti na hlave pristála obyčajná žlna.
"Nie, bol to len prelud , a vytrhol mi zopár vlasov na temene".
Chcem ísť s tebou, povedz, smiem? Len na chvíľu, na kraj cesty. Tam sa schovám za drevený kríž a budem ti načúvať. Červotočom.
Prikývla.
Prečo ti krvácajú dlane?
"Zbierala som tŕne a zo zeme malé vtáčatá. Krídla mali polámané a hlavy tak čudne vykrútené".
Máš tam rozkošnú červenú niť a túžbu schovávaš hlboko po vreckách.
"Pýrim sa pane".
Máš jemné vlasy , kliešťami si vytrhávaš nechty a otvorené rany si zasypávaš púdrom. Schválne.
"Bolí ma to, prestali rásť vo mne kvety".
Viem.
cela ta forma na mna posobi vypocitavo - s cielom vyvinut co najvacsi natlak na citatela/ku (vydieranie) + vsetky tie obrazy prvoplanovo a lacno miesaju poetickost s krvilacnostou, pricom su tu pouzite vsetky najobchytanejsie rekvizity - vlasy, nechty, kvety
dá sa to interpretovať všelijako ;)
.ano velice prijemne :)
prijemne, paci sa mi to...
.neviem. ten zaver som nevedel inac pretlacit...len takto...hoci s inv. dik
az na zaverecnu inverziu vyborna vec.
Poslať nový komentár