Temná budúcnosť a dnešné právo na hluk - Peter Macsovszky

Logika väčšiny dystopických diel, ktoré v skutočnosti nehovoria o konci sveta, ale iba o agónii, o duchovnej bezradnosti Západu, teda značne kríva a sebavedome zavádza. Jednak preto, lebo ako budúcnosť ukazujú to, čo je vlastne už prítomnosťou pre zbedačené masy tzv. tretieho sveta, a jednak preto, lebo nádej, ktorú ponúkajú, nemožno považovať za nič iné, len za pokračovanie tých praktík a metód, ktoré vedú ku kolapsu civilizácie. Hovorím o nádeji vsadenej do detí, o nádeji, že naše deti sa budú správať podobne ako my. Keď teda distopický hrdina zabíja, aby ochránil svoje dieťa, nezostáva mu nič iné, len veriť, že aj jeho dieťa, keď vyrastie, sa v takej situácii zachová presne takisto. Ide vlastne o recykláciu a reinkarnáciu násilia. To, že tento mechanizmus, zjavne prítomný v tých menej vydarených distópiách niekto nazýva nádejou by mohlo zaujímať nejedného psychiatra.