Jednorázový denník alebo nadpis, ktorý by nemal zostať nepovšimnutý

Žil som bez rodičov a bez priateľky v malej garsonke. Matka ma vysťahovala z bytu akonáhle som dovŕšil vek osemnástich rokov. Dôvod bol prostý – ja som mal rád biely chleba a ona tmavý. Všetko ostatné sa od toho odvíjalo.

 

Hádali sme sa na nákupoch, prečo zas berie ten tmavý, že ho mala minulý týždeň. Ona, že je to zdravé a chutnejšie, ja, že to chutnejšie v žiadnom prípade nie je, že to len tvrdia jebnuté ženské časopisy. Ona, že ju nemám urážať, ona také veci nečíta, ja, že ma to vôbec nezaujíma. Potom mi bola vytýkaná apatia, ja som jej zas vytkol pedantné puntičkárstvo, ktoré mimochodom súviselo aj s jej poriadkumilovnosťou. Akonáhle som spomenul slovo poriadkumilovnosť, boli mi vytýkané pivové plechovky, špinavé riady, vreckovky so zaschnutým semenom a oblečenie pohádzané po zemi.

 

S týmito konfliktami automaticky prichádzali výhražky – vysťahujem ťa, pôjdeš odtiaľto preč. Ja som sa len hlúpo usmieval, veď to by predsa nespravila, som jej jediný syn, aj keď som dezolátny, obézny, bordelársky, neporiadny, neperspektívny a cynický. To, že výhražky nakoniec myslela celkom vážne, som nečakal.

 

Prečo som žil bez priateľky by uhádol aj idiot bez akýchkoľvek dedukčných schopností.

 

Mnohým iste vŕta hlavou otázka, ako som sa živil. Odkiaľ som bral peniaze na celkom dobré pivo, pizzu, technické časopisy (nemám v úmysle týrať detailami) a obrovské množstvo energie vyplýtvanej na večne zapnutý počítač.

 

Súviselo to s mojím animálnym pudom. Odjakživa som pociťoval silné a nezadržateľné chúťky penetrovať veci. Možno v tejto súvislosti ľuďom okamžite napadajú sexuálne referencie. Áno, súhlasím, musím však podotknúť, že vďaka môjmu životnému štýlu boli ťažko zrealizovateľné. Preto som si musel nájsť nejakú kompenzáciu.

 

Kombináciou už spomenutých technických časopisov, internetu a pár celkom dobrých známostí som sa naučil obratne ovládať počítač. Popri webdizajne, ktorým som si privyrábal, som postupne odhaľoval tajomstvá prenikania do počítačových systémov. Po celom tele mi vždy prebiehalo detské vzrušenie, akonáhle som prišiel na niečo nové, objavil chybnú linku, spoj, slabé miesto.

 

Keďže doba sa posunula a niektoré firmy dokonca cielene vyhľadávali hackerov, aby im ukázali, kde majú v systéme diery, mohol som dokonca túto činnosť vykonávať aj s dobrým pocitom, že moje úsilie nevýjde nazmar.

 

Nevyšlo.

 

Neskromne si dovolím tvrdiť, že som v tejto oblasti výnimočne talentovaný. S postupom času som sa rapídne zlepšil a pracoval som pre veľkú firmu. Je preto celkom iste zvláštnym úkazom, že som preferoval ako bydlisko malú garsonku. Mne to však stačilo. Ajtak by som sa zdržiaval len v jednej miestnosti, či už by som bol vo veľkej vile, zámku alebo tu. (I keď myšlienka vlastného ostrova ma lákala čím ďalej, tým viac.)

 

Dôvod, pre ktorý som sa rozhodol spísať jednorázový denník a pustiť ho medzi ľudí však nespočíva v tom, že by som mal potrebu exhibovať a vyťahovať sa tým, že som unikátny a zaujímavý zjav. Len som považoval za potrebné oboznámiť čitateľov s reáliami mojej existencie. Chystám sa vám priblížiť istú situáciu. Pokúsim sa zachytiť tento výsek svojho života čo najživšie a najpútavejšie. (Prečo, to vám bude objasnené neskôr, i keď dúfam, že v žiadnom prípade nebudete moje humorné a briskné vsuvky považovať za lacný spôsob udržania pozornosti.)

 

Bolo to pred niekoľkými mesiacmi. Môj spánok prerušil náhly zvukový výboj. Napnutý som sa vystrel na počítačovej stoličke. Inštinktívne som si skryl hlavu do dlaní. Hneď na to som zistil, že mi nehrozilo žiadne nebezpečenstvo – to sa len zrútilo moje mauzóleum starostlivo vybudované z plechoviek od piva.

 

Už niekoľko rokov som mával viac-menej pravidelne práve tento budík. A vždy som mauzóleum vybudoval znova, aby som ho v nepokojnom spánku na sklopenej počítačovej stoličke mohol zasa zhodiť. Dnešok nebol výnimkou. Rád svoj život ritualizujem.

 

Keď som na svoje veľdielo postavil poslednú plechovku (s neskromným narcistickým podtónom musím povedať, že za tie roky som získal vo výstavbe svojho mauzólea mimoriadnu prax), začul som vzdialené vibrácie mobilu. Zrejme ďalšia pracovná ponuka, pomyslel som si, s ťažkosťami som vstal a dovalil som sa na druhý koniec garsonky. Pozrel som sa na displej. Bol to Richard, jeden z mála ľudí, ktorých by som si dovolil nazvať priateľmi, ak by som chcel byť priveľmi patetický. Zhodou okolností pracoval ako programátor vo firme, pre ktorú som zabezpečoval systémy.

 

Zdvihol som telefón a priložil som si ho k uchu menej upchatému mazom.

 

„Ahoj.“

 

„Čau. Dostal som bohový nápad. Musíme sa stretnúť. O pol hodinu v kaféčku.“

 

Zložil. Celý Richard. Stručný a úderný, bez zbytočných žvástov a small-talkov. Mal som ho rád. Natiahol som sa do zdanlivo čistých džínsov a trička, zložil som si z nosa silné dioptrické okuliare, ktoré držali pokope vďaka lepiacej páske a prešiel som ku dverám.

 

S váhaním som stlačil kľučku (von nikdy veľmi nechodím a pre to je pre mňa ešte stále vcelku ťažké tento ťah vykonať) a vyšiel som do ruchu mesta.

 

„Kaféčko“, v ktorom sme sa stretávali, bolo neďaleko od môjho brlohu. Asi tak dve zastávky električkou. Mohol som trasu pokojne prejsť peši, no radšej som na električku počkal. Nechcel som riskovať zlyhanie srdca. Moja náhla smrť by bola nepochybne veľká škoda pre svetový technický priemysel.

 

Keď som dorazil na miesto, Richard na mňa len kývol a vošli sme dnu.

 

Každý sme si objednali po veľkej Viedni, počkali sme, kým nám ich čašníčka prinesie (pri pohľade na jej výstrih sa vo mne opäť prebúdzali animálne pudy a túžba penetrovať) a Richard spustil.

 

„Bude to znieť dosť zvláštne. Možno utopisticky.“

 

Hovoril a pery sa mu pomaly vykrivovali do preňho typického tajnostkárskeho úsmevu. Stíšeným tónom hlasu pokračoval.

 

„Ale môžme si na tom rýchlo zarobiť.“

 

„Tak už spusti. Nedrž ma v napätí.“

 

Vedel som, že to robil rád.

 

„Vec sa má takto. Ja som programátor a ty hľadáš diery. Nemôžem uveriť tomu, že sme na to doteraz neprišli.“

 

„Nóo... už..“

 

„Okej, okej. Počúvaj. Celkom iste už vieš, že pracujeme na novom systéme.“

 

„Hej.“

 

„Práve programujem vcelku kľúčovú časť.“

 

Začínalo mi to dochádzať. Neubránil som sa úškrnu. Nechal som ho dohovoriť.

 

„Ja spravím dieru a ty ju ako perfektný zamestnanec okamžite nájdeš. Pôjdeme fifty fifty.“

 

Neprestával som sa škeriť. Nápad to bol dobrý. Prevedenie by tiež nemal byť problém. Stačí len, keď mi potom povie, kde dieru spraví a bude to.

 

„Stačí len, keď ti potom poviem, kde dieru spravím a bude to.“

 

Spokojne som pokýval hlavou.

 

„Tento týždeň by som mal s robotou končiť. Bude trvať ešte niekoľko týždňov, kým sa dokončia piplačky s dizajnom a podobnými chujovinami. Potom nastúpiš ty a celý systém preveríš.“

 

Bol to chytrý chlapík. Nedostával som pravidelný prísun peňazí, platili mi za „šichty.“ Čím kľúčovejšiu chybu som odhalil, tým bol môj honorár tučnejší. Pracoval som v ústretovej firme. To mi teraz hralo do karát. (Karty nehrám. Je to zábava pre prízemných ľudí, ubezpečujem čitateľov, že som to použil len ako neobratný frazeologizmus.)

 

Nasledujúcich niekoľko týždňov nestojí za reč ani popis. Len som opakoval svoje rituály a dostával som telefonické inštrukcie od Richarda (budem sa opakovať, technických detailov vás ušetrím), ktoré som si starostlivo zapisoval. Na prácičku som sa tešil. Nerád to priznávam, no občas ma môj stereotypný život trocha nudil a toto bola presne tá vsuvka, ktorú som potreboval na jeho ozvláštnenie.

 

Keď prišla na radu moja práca, opäť som pocítil ten typ vzrušenia, ktorý mi stískal hruď, keď som sa nabúral na svoju prvú webstránku. Musel som sa kontrolovať. Nemohol som to spraviť prirýchlo, aby som nevzbudil podozrivý dojem. Niekoľko dní som sa hrabal v systéme a upozorňoval na malé nepodstatné chybičky. Na šiesty deň som sa rozhodol, že konečne pristúpim k veci.

 

Spísal som protokol o veľkej systémovej chybe a presný návod na jej odstránenie a opravu. Dostal som veľmi slušný honorár. Bolo to tak jednoduché a primitívne, že by sme to mohli opakovať donekonečna. Bol som potešený. Priam nadšený. Richard tiež.(I keď sa zdráhal svoje nadšenie prejaviť. Mal to skrátka v povahe.)

 

Peniaze sme si rozdelili a okamžite ich uložili na bankové účty.

 

Niekoľko týždňov šlo všetko bez problémov. Búral a skladal som mauzóleá, pil som pivo, spal som na sklopenej počítačovej stoličke a v pokoji som premýšľal.

 

Problém však prišiel paralelne so súdnym predvolaním. Okamžite som zdrapil mobil a zavolal Richardovi.

 

„Kaféčko. Teraz. Hneď.“

 

Nečakal som na električku. Celú trasu som prebehol. (S neskromným narcistickým podtónom podotýkam, že to bol vzhľadom na moju postavu mimoriadne atletický výkon.) Rozrazil som dvere kaféčka, sadol som si za prázdny stôl, bez toho, že by sa ešte dostavil Richard som objednal dve veľké Viedne a netrpezlivo som čakal.

 

Potom prišiel.

 

Ukázal som mu predvolanie. On sa mlčanlivo usmial a ukázal mi to jeho. Obaja sme sa začali extrémne potiť. (Adjektívum extrémny používam, pretože sa vďaka mojej váhe potím prakticky neustále. Teraz mi však po tvári stekali doslova pramene a kropaje slanej mazľavej tekutiny.)

 

„Čo budeme robiť?“

 

Hlesol som. Nedokázal som skryť beznádej vo svojom hlase, i keď ako racionálne uvažujúci človek bývam beznádejný málokedy, ak vôbec.

 

„Neviem. Neviem. Budeme to musieť cvaknúť. Aj s kauciou.“

 

„Ale nič nám nezostane.“

 

„Pozri. Bol to môj nápad. Šli sme do toho spolu, musíme z toho spolu aj výjsť. Čo nám ostane, dáme na jeden účet. Nájdeme si nejaký malý podnájom alebo čo.“

 

Bol som tak trochu rád, že ma v tom nenechal. Aj keď byť rád v tejto situácií si môže dovoliť len idiot. Keby ma v tejto situácií nechal, tá jeho by sa veľmi nezmenila. Ale ajtak som pociťoval zvláštnú súdržnosť.

 

Čiastka, ktorú sme museli zaplatiť, bola obrovská. Prišli sme o miesta trvalého bydliska a hľadali si podnájom. Až v tejto chvíli sme začali premýšľať, ako bolo možné, že sa celá vec prevalila.

 

„Ty.. Richard...“

 

„No..“

 

„Ty máš.. ty máš pevnú linku, však?“

 

„No, hej..“

 

Nadával som si. Keby som nebol tak skurvene lenivý, mohol som do kaféčka prísť vždy, keď mi Richard chcel dať inštrukcie. Ja som však vždy pevne trval na tom, aby mi ich nadiktoval cez telefón – že to tak bude rýchlejšie a pohodlnejšie.

 

Ja idiot.

 

Ja idiot.

 

Ja idiot.

 

Vysvitlo, že to bola rýchlejšia a pohodlnejšia cesta k bankrotu. Telefón nám pravdepodobne firma odpočúvala. Nemali sme im to však ako dokázať – firma vyhlásila, že nás odhalila pomocou školených technikov a to súdu celkom stačilo. Šiel ako sup po počítačových podvodníkoch, lebo vedel, že práve to bola zlatá baňa. Boli sankciovaní tvrdšie, ako bankoví lupiči. Sudca sa jednoducho dohodol s firmou, že dostane podiel z pokuty a v tom momente bol náš boj prehratý.

 

Kopal som svojimi obéznymi nohami do obrubníka a zlomil som si niekoľko týždňov nestrihaný necht na palci. Nadával som, bohoval, pičoval a buddhoval. (V konečnom dôsledku môžem pokojne vyhlásiť, že mi to nepomohlo.)

 

Našli sme si maličký podnájom. Nefungovalo kúrenie, bola skurvená zima a ledvom sme sa naškriabali na základné životné potreby – notebook a pomalý internet. Všade liezli šváby a celý bytík sa podobal na ruský stredoškolský internát.

 

Tak sa tu s Richardom krčíme na tvrdom matraci, trasieme sa od zimy a spisujeme jednorázový denník. Určite ho dáme na nejaký literárny web, pošleme do vydavateľstva alebo budeme prezentovať na autorskom čítaní s dúfaním, že narazíme na vydavateľa, ktorý by nás vydal a pomohol nám tým z našej zapeklitej finančnej situácie.