"Ó smrť! Som tvoj."

Ľudia sa celé dni topia v individualizme.

Utápajú sa v žiadzi svojho ega.

Akoby necítili zodpovednosť vo vzťahu k iným.

Zdá sa, že si neuvedomujú, že už len tým, že sú, prekračujú hranice bytia iných a osudovo doň zasahujú.

Odhodlal som sa bojovať proti tomuto antiživotu.

Práve preto volím samovraždu.

Samovraždu, ktorá bude zauchom takémuto vyčíňaniu individualizmu a egocentrizmu.

Samovraždu, ktorá bude rozlepením očí.

Je jasné, že smrť ubližuje predovšetkým iným.

Narušuje rovnováhu vzájomnej zodpovednosti.

Práve preto po každej samovražde uskutočňujem zmŕtvychvstanie.

Dostal som sa mimo časovú os objektívna.

Dni, týždne aj mesiace sú mi cudzie.

Môj personálny čas umŕtvuje a redefinuje objektívnosť chronológie.

Stotožňuje sa s časom lyrického subjektu.

Keď lyrický subjekt vybieha spoza stodoly...

Takto sa odpravujem.

Ako na hojdačke.

Básnik ani jeho lyrický subjekt nehodnotia pohyb času ako vývinový, chronologický a kauzálne usporiadaný rad ani v rovine ontologickej, ani v rovine hodnotovej, čo je ostatne z večnostného uhla pohľadu pochopiteľné.