Sídlisko nevonia pokosenou trávou,

ale farbami

.

na báze polyuretánov.

Glyf (obrázok, 480 × 679)

perspektíva spod človeka

brucho si poškriabeš o skosenú slamu a medzi prstami ti ako záhadná šmykľavá kvapalina prekĺzne jašterica. ostávaš ležať na zemi a do roztrhaných nohavíc sa ti vpíja hlina. cítiš jej vôňu farbiacu ti nos. slnko zarezávajúce sa ti do chrbta. chvíľočku uvažuješ: napnúť svaly na stehnách? riskovať kŕč? s ťažkosťami vstať? pokračovať v ceste? ignorovať potoky potu? zem je mäkká. rezignovane ostávaš ležať. spoza stromu stojaceho obďaleč ťa ktosi maľuje.

perspektíva ponad človeka

jediný spôsob zabúdania :

naraz sa rozbije kameň aj hladina

bude to niekde blízko pri mojom žalúdku

zachvením vložené názory

rozpustia

látku tvojej postavy

ako ďalšiu mäkkú tému

ako desaťročie pred tvojím príchodom

ku ktorému sa nedá nič priradiť

sypkým zeleným sprejom
po zvlnenom chodníku
po komposte všetkých blokov
apaticky naložených
v optike oleja

len tak naoko
medzi azylmi
krytmi
a efektne súložiacimi klapkami
zrolovaného mosta

ignorujúc subliminálne odkazy
vštiepené detskou kriedou
s členkami zatavenými
v roztečenom čiernom syre
hladko a plynule
ževraj
bez autoreferenčných prvkov

úhorím gestom lízať dno
poriadne si ho
po dlhšom čase obzrieť
hladiť prívetivú pokožku krakatíc
prestúpiť vraky pokojne vypúšťajúce
kyslík uviaznutý v dreve

cez hrubú vrstvu
besných záhadných rastlín

Odtiahli ma od trávy,kde dorastala tvoja ruka

a ja doteraz

sejem do seba nebo

ktoré žltne

každé dva týždne...............

Sa  stmieva

po tupo prekročenom slnku

vrany v hánkach

dýchajú za mňa

tak konfliktne

s čiarou tvojej tváre

-

nedoobliekaná

poodopínam náramky

a dopadom kovu na zem

zabijem teplo

v ktorom uvidíš

ako mi predlak

špičky bičov sa vystreli
migrácia ustala
nie je počuť ani vlny, čo
pomaly obmývajú apatické okruhliaky

sedieť na natretom kuse dreva:
vnímať
maximálne ten jeden
konkrétny
natretý kus dreva

počúvať nepokojne vrždiace
kĺby detských kočíkov
ľudí potretých plesňou
prechádzajúcich obďaleč
zúfalé pizúkanie lámp
absolútne rovno
mechanicky
nevyhnutne
a zotrvačne

sľúbil som si, že
isté veci jednoducho
zaznamenávať nebudem

asi aj preto za mnou včera
prišiel akýsi starec
zrejme personifikujúci mňa
napodiv živý
mi položil ruku na rameno
povedal
nech sa upokojím